Nechcem aby to znel celý článok pateticky a preto používam slovo hrdosť trocha opatrne a s obavami. Ale také čosi práve teraz prežívam a nedá mi nenapísať o tom. Pociťujem hrdosť a spolupatričnosť. A radosť z toho, že žijem práve tam, kde žijem.
Keď sme sa sem sťahovali, mala som trocha obavy z toho, že idem niekam, kde nikoho nepoznám. Do obce, kde ľudia rozprávajú jazykom, ktorý nikto z nás neovláda. Napriek tomu, že sa nám miesto nášho budúceho domova páčilo od prvého okamihu, mala som vtedy trocha strach /ale to ten by asi taký istý, nech by som šla kamkoľvek do cudzieho prostredia/.
Strach sa však po pár týždňoch celkom rozplynul. Skoro okamžite sme sa tu cítili ako doma. Akoby som tu kdesi našla časť svojich koreňov. Poznáte ten neidentifikovateľný pocit, že vás niečo s niečím veľmi intenzívne spája a vy neviete, čo to presne je. Jeden čas som dokonca pravidelne chodievala na miestny cintorín, prechádzala sa pomedzi hroby a hľadala možnú stopu spojenia s týmto miestom. Nič som nenašla.
Každopádne sa moja obec stala mojim/našim domovom.
Je tu nádherne. Ja i moje deti toto miesto milujeme. A sú tu skvelí ľudia. Sme tu už štvrtý rok a čím ďalej tým viac ma prekvapuje spolupatričnosť, ktorú som v meste asi nemala šancu pocítiť.
Vôbec mi nevadí, že ma deti na ulici zdravia „csókolom", že ma po maďarsky zdravia tí starší. Ja zdravím slovensky a navzájom sa na seba usmievame. V meste sme sa často ignorovali aj s najbližšími susedmi.
Som na nich hrdá, na svojich spoluobčanov.
Neviem, i tak sa mi tento môj text vidí trocha patetický, ale musím to dať von. Som hrdá že žijem v obci v okrese Dunajská Streda, že tu skoro 90% občanov volilo kandidáta, ktorý prestal byť mostom s minulosťou.
Cítim, že sú moji susedia takí, medzi akými chcem žiť.